Píšem ešte v čerstvom opojení z našich kopcov poniže Liptova, kedy doznievajú posledné príznaky
horúčky a hlava sa už dostáva do normálu po (pre mňa) nevšednom dobrodružstve. Nieže by som už
nejaké tie kopčeky nezliezol, hoci za zanietenca sa veľmi považovať nemôžem. Stačí pozrieť predošlé
príspevky vo fotoalbume. Rozdiel a nakoniec aj čaro každého nového výletu je v tom, že človek o čosi
viac spozná svoje limity v nových podmienkach.
Do Nízkych Tatier som sa vybral, pretože som potreboval pokoj pre svoje myšlienky. Ten nachádzam iba vo výšinách, na miestch, kde sa môžem spoľahnúť iba na seba, ďaleko od zázemia, ktoré mi poskytuje domov. Pôvodne to mala byť hrebeňovka Západnych Tatier až po končiare Vysokých, ale zdravý úsudok zavážil a v budovaní svojich skromných skúseností som sa rozhodol pokračovať v menej náročnom teréne.
Osobne, nemám veľmi rád dlhé doliny, preto som hrebeňovku začal na Donovaloch a ďalej kráčal v
šlapajách našich hrdinov SNP, teda po červenej značke. Trasa je ľahko identifikovateľná, iba pred
Kečkou som vinou zopár popadaných stromov musel krátky úsek improvizovať. Ďalej šlo všetko hladko,
trochu ma mrzelo, že som bez povšimnutia prešiel Prašivú. Nebola označená informačnou tabuľou, asi
nepatrí k tým významným. Mne utkvela v pamati z jednej pesničky od Kopytovcov o starom partizánovi
(a urcite aj z dejepisu :) Od Prašivej je hrebeň pokrytý iba nízkym porastom, takže za dobrého
počasia je na čo sa pozerat. Za pekného a teplého počasia však treba i viac vody. Posledný
bezprolémovo dostupný prameň v úseku od Donovalov po Čertovicu je pri turistickej útulni pod
Chabencom, ďalej sa dá voda už len kúpiť (či už ako minerálka, pivo alebo čokoľvek iné). Od
spolunoclažníkov v spomínanej útulni som sa dozvedel, že 1.5 litra minerálky na Chopku stojí 175 Sk
(túto informáciu som si neoveril) a tak som sa hneď zásobil 2l vody z prameňa.
Vydržala až na Čertovicu. Keď už je reč o ubytovaní, útulne sú celkom obľúbený, suchý a najmä lacný spôsob
prenocovania (0 Sk na Andrejcovej až 50 bubákov pod Chabencom), bezpečia si však človek veľa
neužije, kedže je vystavený rôznym ľuďom s rôznymi pohnútkami. Počul som už aj o organizovaných
skupinkách z najbližších dedín, ktoré si chodia do útulní "prilepšiť". Alternativou sú horské chaty
a penzióny, ktoré ponúkajú predsalen čosi viac ako sporo vystlanú podlahu pod strechou.
Najsympatickejšia mi bola chata M.R.Štefánika pod najvyšším vrchom NT - Ďumbierom. Ceny v bufete sú
tam porovnateľné s ktorýmkolvek slušným low-end bufetom v Bratislave (iba pivo bolo po 45 korún, ale
to je pochopitelné, pivovovar hore nemajú, niekto tam tie sudy musí vyteperiť) a za ubytovanie v
posteli s raňajkami (pozor, nie raňajkami do postele :) a sprchou dáte cca 270SK za noc, čo som si
opať neoveril, lebo som prášil ďalej. Chcel som v ten ďeň prejsť čo najviac (vyštartoval som ráno o
6.00 zpod Chabenca) a všimol som si na mape turistický prístrešok kúsok nad Čertovicou, tak som
Štefánika odbavil len teplou polievkou a vychladeným pivom. Viem, divná kombinácia, ale ani jednému
som neodolal. Chvíľu sa mi potom dvojil obraz ale k prístrešku som sa dotmolil.
Určite už každý počul o kalamite z novembra 2004, ktorá postihla lesy našich veľhôr. Niekoho sa to
dotklo priamo, iní si povzdychli a možno aj prispeli do zbierok na obnovu. Mňa, musím sa priznať,
sa to dotklo, až keď som musel v záverečnej fáze druhého dňa klučkovať medzi zopár padnutými smrekmi
a - našiel spomínaný prístrešok pod jedným z nich. 'Nazad cesta nemožná, napred sa ísť musí' povedal
raz, tuším, Ľudovít Štúr, a tak som sa predral až na priesmyk Čertovica. Bol už večer, nemal som
veľmi kam pokračovať, tak som opáčil penzióny. Prvý, nad cestou, bol sezónne zatvorený, v druhom,
hneď pri hlavnom cestnom ťahu pýtali 500 za noc s večerou aj raňajkami, ale keďže mi stačili
i moje skromné zásoby (uherák,tmavý chlieb a horká čokoláda), tak som nakoniec zakotvil v penzióne
na lyžiarskom svahu. Pan chatar, veľmi milý človek, ktorý mimochodom býva v Bratislave, ale sezonne
sem migruje, ma upozornil, že trasa ďalej na východ je nepriechodná (dokonca zavolal na horskú sluzbu,
aby zistil presný úsek). Aj keď s nevôľou, predsa som prijal holú pravdu, snáď uť aj preto, aby som
sa dožil viac ako hrdinovia v povstaní, ktorých pomníky lemujú snáď každú turistickú trasu v Nízkych
Tatrách. V pamäti mám ešte nedávny prípad mladého turistu, ktorý vo Vysokých Tatrách dôsledkom
popadaných stromov zišiel z chodníka, zablúdil a našli ho vysileného iba vďaka farebne krikľavej
vetrovke. Noc na mäkkej posteli a príjemná sprcha stála 250 Sk.
Rada horskej služby znela pokračovať až od sedla Priehyba nad obcou Heľpa. To znamená cestu do
Brezna a odtiaľ autobusom alebo vlakom na východ. Keďže okolo vrchu Veľká Vápenica sú dve sedlá
s rovnakým názvom (podľa informačných tabúľ; na mape sú odlíšené zdrobnelinou), vybral som si to
západne a nižšie, na ktorom mal byť turistický prístrešok. A opäť nebol. A začalo pršať. Á do prdele.
Keďže bol večer, rýchlo som pod najvhodnejším smerekom rozložil stan pre jedného (pončo pršiplášť s
doplnkovou duralovou konštrukciou) a prečkal tak daždivú noc. Ráno už nepršalo, ale začalo hneď, ako
som sa pobalil a vyrazil na cestu. Červená značka ma neomylne viedla na Veľkú Vápenicu a popadané
stromy mi neúnavne pripomínali omyl pri výbere sedla. Po ceste som stretal skupinky turistov.
Dážď ich doviedol do záverečnej fázy ich výletu, hoci boli zjavne iba na začiatku. Dozvedel som
sa o dvoch mladých Čechoch, ktorí úsek z Čertovice po Priehybu zdolali za dva dni (údaje na mape
hovoria o cca 6 hodinách chôdze). Extrémisti. Súdiac podľa zvuku čvrrk-čvrrk, ktorý sa k ušiam
dobýjal až z topánok, začínal som pomýšlať na koniec i ja. Jednako som to však ešte nevzdával a
do útulne Andrejcová som došiel s odhodlaním zostať, kým sa ten živel vonku, ktorý sa medzitým ešte
viac rozbesnel, neupokojí. Počkal som do večera. Nič. Prespal som, nič. Ba predsa, začalo ma triasť.
Ráno som teda opäť obul studené a premočené topánky a rezignovane opustil hrebeň smerom na Pohorelú.
Vietor a dážď ma triumfálne vybičovali až do závetria hory a potom už len dáždik tíško a súcitne
klopkal na plášti, kým nezanikol v uliciach podtatranskej dediny.
P.S. Presvedčil som sa, že nepremokavé topánky a tzv. štucne sú v horách nevyhnutnosť. Nielen kvôli dažďu, ale i rose, ktorá sa drží na trávnatom poraste a preniká obuvou. Koža na nohách sa rozmočí a ľahšie sa odrie, či inak zraní, nehovoriac o chlade, ktorý sa z nôh rozlieha po celom tele.
6. august 2005